Pohybová liečba, liečba pohybom, liečebná telesná výchova, LTV, liečebná rehabilitácia

Pohybová liečba, liečba pohybom, liečebná telesná výchova, LTV, liečebná rehabilitácia je veľmi dôležitou súčasťou medicínskeho odboru Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia (FBLR), v mnohých prípadoch nenahraditeľnou. V mysliach mnohých pacientov aj medicínskych profesionálov sa z neznalosti problematiky a na škodu veci celý medicínsky odbor FBLR extrémne a neprijateľne zúžil len na pohybovú liečbu. A tak rehabilitáciu alebo rehabilitácie väčšina populácie považuje len za „cvičenie“. Jedným z dôvodov pre takýto redukcionizmus môže byť ekonomický aspekt (viď úvod k článku Liečebné metódy…). Často sa preto na našej klinike v Spinálnom centre Mediren stretneme s problematickým vyjadrením pacienta, že mu ortopéd alebo traumatológ povedal, že rehabilitácia v jeho prípade nie je ešte vhodná. No áno, „cvičenie“ možno nie, ale vôbec to neznamená, že nemôžeme začať s rehabilitačnou liečbou! Tá môže u väčšiny pacientov začať dňom vybratia stehov t.j. cca 10 dní po úraze alebo operácii. Veľa ľudí, žiaľ, prichádza na rehabilitáciu dosť neskoro (po mesiacoch) alebo aj veľmi neskoro (po rokoch trvania ťažkostí), čo má výrazný vplyv na celkový výsledok liečby. Tak ako v celom našom živote obzvlášť v rehabilitácii platí stará známa skúsenosť „Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva“…

Druhy pohybovej liečby. Pohybová liečba je základným pilierom rehabilitácie a zahŕňa rôzne metódy a techniky zamerané na obnovu a zlepšenie funkcie pohybového aparátu. V Spinálnom centre Mediren v Poprade používame nasledovné druhy pohybovej liečby:

• Kinezioterapiu alebo liečbu pohybom, ktorá zahŕňa aktívne cvičenia, kde pacient vykonáva pohyby samostatne, ale tiež pasívne cvičenia, pri ktorých mu fyzioterapeut pomáha s pohybom. Jej cieľom je zlepšenie sily, rozsahu pohybu, koordinácie a funkcie postihnutých častí tela. Pre dosiahnutie úspechu je dôležité dodržať rokmi overenú postupnosť. Kinezioterapia v pooperačnom alebo poúrazovom období väčšinou nasleduje po polohovaní a zahŕňa pasívne cvičenia, aktívne asistované cvičenia, aktívne rezistované cvičenia a až nakoniec kondičné cvičenia.
• Manuálnu terapiu a teda mobilizačné a manipulačné techniky, ľudovo nazývané „naprávanie chrbtice“, pri ktorých terapeut používa ruky na mobilizáciu kĺbov, mäkkých tkanív a nervov. Cieľom tejto liečby je uvoľniť blokády kĺbov chrbtice (jednotlivých stavcov), ale taktiež periférnych kĺbov a znížiť tak pacientovu bolesť a zlepšiť rozsah pohybu v týchto kĺboch.
• Ergoterapiu zameranú na zlepšenie schopnosti vykonávať bežné denné aktivity, aby sa pacient dokázal postupne zapojiť do bežných denných aktivít akými súobliekanie, vyzliekanie, jedenie, varenie a práca. Pri cvičení sa používajú rôzne kompenzačné pomôcky, úprava prostredia a nácvik potrebných zručností.
• Dychové cvičenia, dychovú gymnastiku, teda cvičenia na zlepšenie funkcie dýchacieho systému. Zameriavajú sa na zvýšenie vitálnej kapacity pľúc, zlepšenie okysličenia krvi a zníženie dýchavičnosti. Používajú sa pri respiračných ochoreniach, po operáciách a pre zlepšenie celkovej kondície.
• Metódu podľa McKenzie zameranú na liečbu bolestí chrbtice a pohybového aparátu pomocou špecifických cvičení. Táto metóda zameraná na mechanickú diagnostiku a terapiu (MDT) je vedená tak, aby viedla k centralizácii bolestí a teda presunula ich postupne z periférie späť do centra (do chrbtice) čím sa zmierňuje jej intenzita.
• SM systém, čo je špeciálna metóda stabilizácie a mobilizácie chrbtice prostredníctvom naťahovania elastických lán. SM systém sa veľmi osvedčil v liečbe herniácií v oblasti chrbtice (vyskočených platničiek) a skolióz.
• Reflexné metodiky podľa Vojtu, Bobatha alebo Kabata, ktoré využívajú reflexné mechanizmy na stimuláciu pohybu.
• Medical jogu zacielenú na mobilizáciu jednotlivých stavcov chrbtice, ale tiež periférnych kĺbov, na posilnenie hlbokého stabilizačného systému a korekciu držania tela.
• Proprioceptívnu neuromuskulárnu facilitáciu (PNF), rehabilitačnú techniku, ktorá využíva prirodzené pohybové vzory na zlepšenie svalovej koordinácie, sily a flexibility. Táto technika je založená na stimulácii proprioreceptorov, teda receptorov vo svaloch, šľachách a kĺboch, ktoré pomáhajú telu vnímať polohu a pohyb.

Každá z týchto metód pohybovej liečby má svoje špecifické využitie v závislosti od diagnózy pacienta.

Správne načasovanie pohybovej liečby je veľkým umením lekára aj fyzioterapeuta, ktorí musia posúdiť štádium ochorenia a rozhodnúť o postupe, ktorý povedie podľa možnosti k čím lepšiemu výsledku. Pohybová liečba nesmie začať ani priskoro ale ani neskoro. Príliš rýchle zaťažovanie prípadne príliš rýchly postup pri zaťažovaní končatín ev. nedodržanie osvedčenej postupnosti môže napr. viesť k predĺženému hojeniu až nezhojeniu zlomeniny ev. až k vytvoreniu pakĺbu, tiež môže viesť ku svalovej dysbalancii a pod. Naopak dlhé vyčkávanie s rozhodnutím o začatí pohybovej liečby môže zase viesť k premeškaniu príležitosti poskytnúť pacientovi maximálne účinnú ale aj účelnú starostlivosť. Hrozí tu atrofizácia svalstva, strata svalovej sily (oslabenie končatín), poruchy rovnováhy, predĺžené hojenie zlomenín, spomalenie remodelácie kalusu a pod.

Manažment pohybovej liečby v akútnom a chronickom štádiu musí byť odlišný. Liečba akútneho stavu muskuloskeletálnych ochorení vyžaduje predovšetkým kľud rovnako ako pri akejkoľvek inej akútnej liečbe. Väčšina ľudí považuje za prirodzené keď v akútnom štádiu respiračných alebo ORL ochorení preleží v posteli 7-10 dní. Vedia, že sa musia dobre vypotiť a chorobu „vyležať“, také sú naše skúsenosti a takýto postup väčšinou vedie k úplnemu uzdraveniu. Úplne opačné povedomie však prevláda o liečbe akútnych pohybových problémov. Tu sa v posledných 30 rokoch postupne rozvinul kategorický imperatív „musím to rozpohybovať“. Ak by túto myšlienku potvrdzovali aj dobré alebo aspoň lepšie liečebné výsledky, bolo by to potvrdením tejto idey praxou. Ale bohužiaľ nie je to tak. Na rozdiel od liečby akútnej tonsilitídy alebo bronchitídy, kedy vytvoríme nášmu organizmu nevyhnutný kľud na liečbu, úplne iný prístup sa presadzuje v liečbe napr. akútneho zápalu Achillovej šľachy alebo syndrómu karpálneho tunela a pod. Tieto ochorenia mávajú afebrilný priebeh (nie sú sprevádzané teplotou) a tak nás nedonútia poležať si a oddýchnuť si.

Tiež zaznamenávame veľký tlak na skracovanie doby imobilizácie končatín v pooperačnom alebo poúrazovom období a nezriedka k nám na rehabilitáciu prichádzajú pacienti, ktorí nemali končatinu v sádrovej imobilizácii alebo na ortéze ani jeden deň (!) po úraze alebo artroskopickom zákroku. Nanajvýš dostanú radu aby koleno nezohýbali, nedostupovali na nohu a pod. Určite ide o extrémne postoje, ktoré často vedú ku komplikáciám v podobe predĺženého hojenia, pretrvávania mnohomesačnej bolestivosti kĺbu, neustupujúcemu pooperačnému opuchu, reflexným zmenám na miestach relatívne vzdialených operačnému zákroku, k poruchám stereotypu chôdze a pod.

• Liečba akútneho stavu má v rehabilitácii svoje osvedčené pravidlá. Poranená končatina vyžaduje kľud po dobu 7-21 dní podľa závažnosti poranenia a často aspoň dočasnú imobilizáciu. Liečba by mala byť jemná, mierna a podľa možnosti na dennej báze. V akútnom štádiu sa
• používajú malé a krátke dávky fyzikálnych procedúr, mäkké mobilizačné techniky, fasciálne techniky, manuálna lymfodrenáž, jemná práca s jazvou atď. V pohybovej liečbe prevláda polohovanie, pasívne cvičenia a aktívne asistované cvičenie v závislosti od postupu a priebehu hojenia.
• K rehabilitačnej liečbe chronických ťažkostí musíme pristupovať odlišne. Za chronický, teda vlečúci sa problém sa považuje každá ťažkosť pretrvávajúca viac ako 6 mesiacov (na stanovenie chronicity sú u niektorých ochorení pomerne presné kritériá). Ale nie je chronický stav ako chronický stav. Nezriedka na rehabilitáciu prídu ľudia s ťažkosťami, ktoré trvajú viac rokov ale mnohokrát aj desiatky rokov. Čím je zdravotný problém starší, rozsiahlejší a závažnejší, čo je dané mimo iného bolestivosťou a mierou obmedzenia pohybu, tým musí byť chronická liečba sofistikovanejšia a menej frekventná. Bežné chronické ťažkosti liečime v režime dvoch návštev do týždňa avšak u najťažších stavov môže byť aj jedna intervencia do týždňa príliš zaťažujúca. Pohybová liečba v chronickom na rozdiel od akútneho stavu môže byť razantnejšia, pacienta môžeme podstatne viac zaťažiť, avšak býva náročná na stanovenie gradácie záťaže, ktorá je však nevyhnutná pre dosiahnutie dobrého výsledku. Pri liečbe chronických stavov veľmi záleží na lekárových skúsenostiach, správnom zhodnotení štádia ochorenia a jeho schopnosti vcítiť sa do rozpoloženia pacienta.
• Veľmi charakteristickým javom v liečbe chronických prípadov je tzv. reverzná reakcia alebo reakcia návratu ku zdraviu, ktorá prináša chorému dočasné vystupňovanie jeho dlhodobých ťažkostí. Toto býva niekedy ťažká skúška spolupráce pacienta s terapeutom, veľká skúška pacientovej vytrvalosti ale aj dôvery k lekárovi. Reakcia na liečbu najčastejšie trvá 24 hodín, občas aj 48 hodín, zriedkavejšie sa stretneme so zhoršením, ktoré pretrváva aj týždeň. Reverzná reakcia je v zásade logickým a očakávaným priaznivým javom, ktorý dokumentuje, že chorý organizmus mobilizuje svoje liečivé sily aby nakoniec nad chorobou „zvíťazil“. V prípade, že nezaznamenáme žiadnu reakciu na liečbu, teda ani zlepšenie ani zhoršenie zdravotného stavu pacienta, znamená to, že naša liečba je buď nesprávne zacielená alebo sme zvolili nedostatočné dávky liečivých energií.

Taktika pohybovej liečby a zostavenie rehabilitačného plánu vychádza z príčiny, ktorá viedla k pacientovým ťažkostiam, je ňou doslova determinovaná. Ináč musíme pristupovať k liečbe ťažkostí, ktoré vznikli preťažením, často jednostranným preťažením pri športovaní alebo v práci a úplne ináč k ťažkostiami, ktoré vznikli ako dôsledok zníženej alebo dlhodobo obmedzenej pohybovej aktivity:

• Pohybová liečba chorôb z preťaženia. Preťažená končatina alebo chrbtica si musí oddýchnuť, potrebuje dočasný kľud, niekedy aj úplnú imobilizáciu, ináč nikdy nevyzdravie. Veď keby nevykonala priveľa pohybov, nikdy by neochorela! Neprotestovala by bolesťou. A náš dokonalý organizmus by nemusel problém riešiť jedinou účelnou cestou, ktorú pozná a síce obmedzením pohybu. V akútnom štádiu obmedzenie pohybu limituje samotná bolesť, ktorá nám nedovoľuje pohyb vykonať alebo dokončiť a veľmi nápomocný v tomto zámere organizmu je aj mäkký opuch či už svalu alebo kĺbu ev. aj šľachy. Pri dlhodobom pretrvávaní problému sa mäkký opuch tzv. zorganizuje t.j. do edémovej tekutiny sa uložia bielkoviny a stane sa z neho tuhý pastózny opuch, zdravotný stav sa chronifikuje. Pastózny opuch ešte výraznejšie obmedzí pohyb končatiny a spolu s inými „nástrojmi“ organizmu akými sú burzitída, kapsulitída, tendinitída a napr. trigger body, postupne vedie až k úplnému stuhnutiu svalu či kĺbu (ankylóza, zmrznuté rameno a pod). Tejto chronifikácii zdravotného problému sa snažíme rehabilitáciou a pohybovou liečbou zabrániť alebo ju úplne „zrušiť“. Pre dosiahnutie plného uzdravenia je veľmi dôležité uvedomiť si, že lekár musí spolu s pacientom pomenovať príčinu vzniku jeho ťažkostí (napr. preťaženie lakťa po tenise) a túto príčinu potom odstrániť alebo aspoň výrazne obmedziť, aby jej pretrvávanie liečbe a rýchlemu uzdraveniu neprekážalo. Dobrým príkladom prečo potrebujeme dosiahnuť elimináciu hlavnej príčiny ochorenia je liečba popáleniny. Kým neodstránime škodlivé pôsobenie tepla, nemôžeme dosiahnuť rýchly a plný výsledok. Liečebný zámer veľmi prirodzene podporíme tým, že sa vyhneme takým zdrojom tepla ako je slnko, teplý kúpeľ, pobyt pri krbe atď. Z tohto príkladu je zrejmé, že tenista, ktorý bude pokračovať v hraní tenisu a prípadne sa zúčastní tenisového turnaja liečbu svojho bolestivého lakťa alebo Achillovej šľachy buď iba spomalí,alebo predĺži a možno aj zmarí a to v závislosti od intenzity tohto „protipôsobenia“.
• Pohybová liečba chorôb z nedostatočného pohybu, z inaktivity. Úplne odlišný prístup terapeuta vyžaduje liečba zdravotných problémov, ktoré majú hlavný pôvod v nedostatku fyzickej aktivity. Nedostatok fyzickej aktivity je reálnou epidémiou, ktorá plnou silou zasiahla modernú spoločnosť. Včítane jej škodlivých následkov na ľudský organizmus.
  • Pohybová liečba chorôb z inaktivity u detí. Zdravotné ťažkosti, ktoré vznikli ako následok pasivity a statického preťažovania či už v sede alebo stoji zasahujú v súčasnosti čoraz mladšiu generáciu. Dnes je bohužiaľ úplne bežné, že zaneprázdnení rodičia aspoň na pár desiatok minút spomalia svoje prirodzene aktívne deti (často sú takéto zdravé deti označované za hyperaktívne) tým, že im pustia televízor alebo dajú do ruky tablet či aspoň mobil. A to nehovoríme o tisícoch hodín presedených v školských laviciach od základnej školy až po vysokú… Mladému vyvíjajúcemu sa organizmu však takáto hypoaktivita škodí a neumožňuje mu rozvíjať svoje prirodzené fyzické danosti. Na našu kliniku potom prichádzajú rodičia s deťmi, ktoré majú rôzne poruchy držania tela akými sú ploché nohy, vbočené členky alebo kolená, mnohokrát tiež tzv. idiopatické juvenilné skoliózy, kyfózy hrudnej chrbtice, odstávajúce lopatky, prepadnutý lievikovitý hrudník, poruchy stereotypu chôdze a pod. Mnohé z týchto ťažkostí „štartujú“ takým obyčajným jednoduchým stuhnutím, skrátením svalstva dolných končatín (hamstringy, lýtkové svaly), ale tiež svalov kdekoľvek inde na tele napr. v oblasti prsných svalov a svalov predného krku. Stuhnutie jednej skupiny svalov býva pravidelne sprevádzané oslabením inej časti spolupracujúcej skupiny svalov a takýto jav sa potom označuje za svalovú dysbalanciu teda svalovú nerovnováhu. Ak sa nám podarí takéhoto mladého človeka správne namotivovať a získať ho pre spoluprácu, výsledky liečby bývajú až impozantné. Mladý futbalista podstatne zvýši rýchlosť pohybu po trávniku, mladý tenista výrazne zlepší svoj pohyb po kurte a mladý plavec začne odrazu vyhrávať závody. Toto sme už so svojimi mladými pacientmi zažili mnohokrát. Liečba zdravotných ťažkostí z inaktivity je u detí a mladých ľudí veľmi optimistická a zlepšenie zdravotného stavu dosahujeme relatívne rýchlo. Aj tak hovoríme o týždňoch a mesiacoch pravidelnej pohybovej liečby.
  • Pohybová liečba chorôb z inaktivity u dospelých. Už podstatne menej optimistická je liečba dospelých a najmä starých, mnohokrát už demotivovaných ľudí. Mnoho dospelých ľudí vo svojom zamestnaní pracuje v sede, mnohí svoj organizmus staticky preťažujú v stoji a iba tí šťastnejší si zvolili pestrú prácu, kde sa tieto činnosti striedajú s chôdzou či iným pohybom. S postupujúcim vekom, ale najmä odchodom do dôchodku sa prirodzená pohybová aktivita človeka neustále znižuje a sedenie postupne prevažuje nad akoukoľvek inou ľudskou činnosťou. Sedíme pri jedle, za počítačom, pri televízore, pri spoločenských stretnutiach s priateľmi atď atď. Sedíme, sedíme a zase len sedíme. Následky tohto statického preťažovania organizmu na seba nenechajú dlho čakať; problémy „štartujú“ takým obyčajným jednoduchým stuhnutím, skrátením svalstva dolných končatín (hamstringy, lýtkové svaly), ale tiež svalov kdekoľvek inde na tele napr. v oblasti prsných svalov a svalov predného krku. Stuhnutie jednej svalovej skupiny býva pravidelne sprevádzané oslabením inej spolupracujúcej skupiny svalov a takýto jav sa potom označuje za svalovú dysbalanciu teda svalovú nerovnováhu. Pohybová liečba musí byť zameraná na odstránenie svalovej dysbalancie t.j. natiahnutie skrátených svalových skupín (strečing) a posilnenie oslabených svalov. Tí angažovanejší a temperamentnejší ľudia, ktorí si negatívny vplyv inaktivity na svoje zdravie uvedomujú, vyhľadávajú ako vhodnú kompenzáciu dlhodobého statického preťažovaniá prácu na záhradke, prácu okolo domu a pohyb v prírode, niektorí do vysokého veku aj športujú.
  • Pohybová liečba chorôb z inaktivity v seniorskom veku. Eliminácia následkov dlhodobého preťažovania organizmu dospelých a najmä starších dospelých je veľkou výzvou pre fyzioterapeuta, ale aj pre pacienta samotného. Pohybová liečba tu musí byť cielená, postupná a dlhodobá. U staršieho človeka nie je možné odstrániť jeho problémy rýchlo a už vôbec nie naraz. Nadviazanie dobrého ľudského kontaktu s pacientom, získanie jeho dôvery, ale tiež jeho povahové vlastnosti napr. rozhodnosť, cieľavedomosť, trpezlivosť a pochopenie pre celý liečebný proces sú úplne kľúčové pre dosiahnutie aspoň parciálneho výsledku, s ktorým by mohol byť starý človek spokojný. Vo vyššom veku napriek veľkému spoločnému úsiliu sa mnohokrát plný výsledok liečby a 100%-tné prinavrátenie zdravia nedá očakávať.

Prevencia je to najcennejšie, čo ľudia môžu v oblasti pohybového zdravia pre seba spraviť. Ak chce byť človek zdravý, mal by prírodu a živé tvory v nej nasledovať – mal by teda buď „ležať alebo bežať“. Žiadny živý tvor zo zvieracej ríše dlho nevysedáva. Zviera buď leží alebo beží…

Intenzita pohybovej liečby, dávkovanie a dĺžka liečby plne korešponduje s dĺžkou trvania zdravotných ťažkostí. Rehabilitačná medicína pri vyhodnocovaní priebehu liečby využíva niekoľko osvedčených praktických skúseností (sú to skôr zákonitosti). Jedna z najdôležitejších „Koľko mesiacov trvajú zdravotné ťažkosti pacienta, toľko týždňov trvá liečba“ nás učí trpezlivosti a dovoľuje nám do hĺbky porozumieť celému liečebnému procesu. Spoločenská objednávka je v dnešnej akcelerovanej dobe skutočne vysoká – väčšina našich pacientov očakáva rýchly liečebný efekt. Takto to však funguje len pri liečbe akútnych stavov (akútny stav je každý, ktorý trvá menej ako 6 týždňov) s výnimkou ťažkých úrazov a zlomenín.

• Liečba akútneho stavu má jednoduché pravidlá. Tieto ochorenia musíme ovplyvňovať v dennom režime, s nízkou intenzitou záťaže a s krátkymi časmi, čo prinesie liečebný výsledok už po 6-10 návštevách, teda cca do 2 týždňov. Aj keď majú zlomeniny a stavy po operáciách pohybového aparátu akútny charakter ich rehabilitácia býva podstatne zdĺhavejšia, často trvá 3-6 týždňov a v ťažkých prípadoch aj niekoľko mesiacov.
• Liečba chronických ochorení je oveľa náročnejšia. Chronické choroby trvajúce viac ako 6 mesiacov rehabilitujeme 3x týždenne, avšak mnohoročné problémy musíme liečiť menej intenzívne a to len 2x týždenne, ale v najťažších prípadoch musí byť intenzita rehabilitácií ešte nižšia a to iba 1x do týždňa. Chronické stavy vyžadujú dlhšie expozície, dlhšie časy a vyššiu intenzitu použitých energií a nižšiu frekvenciu pohybovej liečby, keďže potrebujeme „stojaté vody“ chronického stavu rozvíriť a dosiahnuť aktivizáciu liečebných síl organizmu. Snažíme sa pritom vyhnúť reverznej reakcii, tak ako bola popísaná vyššie alebo liečbu nastaviť tak, aby reakcia na liečbu bola pre pacienta čím znesiteľnejšia.
• Aj chronické ochorenie je možné vyliečiť, aj keď to nie je možné vždy, ale pacient potrebuje absolvovať podstatne dlhšiu liečebnú kúru ako pri liečbe akútnej nemoci. Takáto kúra môže pozostávať z 20-30 návštev, po ktorých často nasleduje prestávka v liečbe. Ľudia s mnoho rokov trvajúcimi zdravotnými ťažkosťami niekedy musia podstúpiť aj 2-3 kúry, aby dosiahli plné uzdravenie alebo aspoň výrazné zlepšenie ich zdravotných problémov. Liečba chronických ochorení je náročná, vyžaduje veľké porozumenie pacienta pre celý liečebný proces a takmer vždy je skúškou jeho trpezlivosti. Liečba môže byť zložitá a môže sa v nej vyskytnúť veľa „zákrut“ kým dorazíme do cieľa. Naše dlhoročné skúsenosti hovoria, že najťažšia z celej liečby je prvá kúra a najmä úplne prvých 5 liečebných dní, kedy sa často stretneme s reverznou reakciou. Kto však v liečbe napriek tejto skúške vytrvá, nasledujúce liečebné dni mu už prinesú potrebný optimizmus, pokoj ale aj výsledky.

Podstatné prekážky úspešnosti pohybovej liečby.

• Liečba pod kuratelou zdravotných poisťovní. Na Slovensku v r. 1994 vzniklo spolu 11 zdravotných poisťovní. Lídrom, ktorý udával „pravidlá hry“ bola od samého začiatku štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa. Väčšina poisťovní bola v súkromných rukách, ale aj tak mala pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti rozhodujúce slovo Všeobecná zdravotná poisťovňa. A práve ona určila nový štandard vo vzťahu k rehabilitačným zariadeniam v podobe 20-tich procedúr, ktoré preplácala každému pacientovi. Už vtedy bolo skúseným rehabilitačným lekárom jasné, že 20 procedúr nebude niektorým chronicky chorým postačovať na vyliečenie alebo aspoň podstatné zlepšenie ich zdravotného stavu. Také boli a sú mnoho desaťročné skúsenosti rehabilitačných lekárov a fyzioterapeutov. Postupom rokov sa počet poisťovní zmenšoval a zmenšoval až zostali na zdravotníckom „trhu“ len dnešné 3 poisťovne. Ale nezmenšoval sa iba počet poisťovní. Každým rokom sa zmenšoval aj počet zazmluvnených procedúr a tak ich v r. 2000 už v zmluvách bolo iba 15, v r. 2008 už iba 10 a dnes ich poisťovne s lekármi podpisujú už iba 8 a s niektorými lekármi len 7. Vo svetle vyššie popísaných pravidiel pre pohybovú liečbu (ale pre rehabilitáciu vo všeobecnosti) chronických ochorení je úplne zrejmé, že 8 procedúr nemôže stačiť na vyliečenie ani akútneho nieto chronického stavu. Ekonomicky zmýšľajúci občan sa musí hlboko zamyslieť nad tým prečo poisťovne v čase ich vzniku tak zle hospodárili s verejnými financiami a prečo s nimi doslova plytvali, keď v r. 1994 zazmluvňovali s lekármi 20 procedúr a čas ukázal, že dnes po 30 rokoch od ich vzniku postačuje slovenskému pacientovi na vyliečenie už iba 8 procedúr. Skúsme hádať na akom počte zazmluvnených liečebných dní sa toto každoročné ukrajovanie zastaví za 5 alebo 10 rokov?
• Frustrácia pacientov a frustrácia odborných rehabilitačných kruhov. Vyššie popísaná situácia, ktorú svojou obchodnou politikou navodili zdravotné poisťovne je príčinou vysokej miery frustrácie v odborných rehabilitačných kruhoch. Vedie k poznaniu, že ani taký skvelý medicínsky odbor akým je rehabilitácia, nemá výsledky v liečbe. No, ani nemôže mať keď v priebehu 3 desaťročí prišla o 60% svojich bývalých liečebných možností. Počet procedúr, počet liečebných dní, počet dní pohybovej liečby je najvýznamnejším faktorom úspešnosti rehabilitácie. Aj chirurg by mal veľké problémy pomáhať ľuďom, keby mu poisťovne zobrali 30 z jeho päťdesiatich operačných nástrojov. Frustrovaní pacienti potom často vypovedajú „Už som mal dvakrát (trikrát, štyrikrát…) rehabilitáciu a nepomohla mi. Ani nemohla. Osem liečebných dní by mohlo byť efektívnych iba v akútnych prípadoch. Problémom posledných rokov sú však dlhé objednacie lehoty, často 2-3 mesiace, a tak sa mnoho ľudí poprvýkrát dostane na rehabilitáciu v čase, keď ich akútny stav už dávno pominul. Frustrácia medicínskych pracovníkov sa potom prejavuje v takých vyjadreniach ako „zaliečime, poliečime, preliečime a pod.“ a to v rozpore s mnohokrát overenými historickými skúsenosťami, že dobre cielená rehabilitácia vedená po primerane dlhú dobu väčšinu zdravotných ťažkostí dokáže VYLIEČIŤ.
• Úprimná snaha rehabilitačných odborníkov po komplexnom prístupe dnes mnohokrát prekáža liečbe alebo ju robí málo efektívnou. Áno, vyznieva to dosť paradoxne, ale je to tak. Tento paradox je výsledkom overených historických skúseností významných osobností rehabilitačnej medicíny 20-ho storočia (profesori Janda, Jirout, Lewit, Véle, Vojta, Rychlíková), ktoré sa logicky zobrazili vo vzdelávaní rehabilitačných lekárov a fyzioterapeutov a súčasnej reality, v akej sa rehabilitácia ako medicínsky odbor nachádza. Preto snaha o komplexný prístup k riešeniu pacientových ťažkostí, ktorý navštívil odborníka napr. len s bolestivým kolenom, miestami vyznieva až surrealisticky. Najmä ak si uvedomíme, že v sektore naviazanom na zdravotné poisťovne majú dnes kolegovia len 8 možností… A v blízkej budúcnosti možno už iba 5 príležitostí pre zázrak.